Flávia

Nikdy sa nedala natierať na maslový chlieb, aj keď veľakrát jej myšlienky mali konzistenciu marmelády. Radšej lačno prehltla chuť a zostala bez nábehu na priberanie. Skrátka poznala hodnotu v pote tváre zamieseného a vypečeného chleba, striedka zasýtila, kôrka prevoňala a vydrhla sklovinu. K tomu pohár speneného mlieka a nemusela hľadať polotovary v regáloch, či v mraziacich boxoch. Mala svoju disciplínu a svoje zvyky. Navonok pôsobila odmerane, v chladných pohyboch sa nieslo mračno z posledej búrky. Farár v spovedelnici jej povedal, že dôstojnosť sa u nej skĺbila so vznešenou inteligenciou a potom barytónovým hlasom zdôraznil: A preto sa tak aj správajte! Nevedela o nepísanom zákone, že navonok a vnútri, je vlastne synonymum. Pochopiteľne, že aj črty tváre sa ohýbajú pod náporom každodenného zmätku kyslíka s dusíkom, ale aby mali ľudia veniec života zavesený na krku, nech iní môžu oblapávať kalichy kvetov a trhať z nudy, či neprajných úmyslov lupene, tak to nie. Žila si život, ktorého súkromie bolo za betónovým plotom sveta. Sem-tam prijala návštevu a keď osoba oproti miešala kávu tým istým smerom a s obdobným výrazom labužníctva sŕkala čiernu vodu z plného uška, zaradila si ju do cvičebného programu, úbor bol v duchaplných reakciách a činky v žuvacích svaloch. Existovala aj výnimka, ktorá si s ňou pripíjala cez monitor a do očí jej vyfukovala exotický dym z cigár. Bol to muž z jej minulých životov, osudový článok jej života, mimoriadne pozorný a keďže poznal jej nedochvíľnosť v trpezlivosti, nikdy nenavrhoval čas ani priestor, vedel, že to rovno na jej svaly môže hodiť posiľňovaciu vežu a uvidí už len železo z kovošrotu. Nie zbytočne si dávala pozor na rakov a ich klepetá a nechodila k riekam s básničkami o romantike života. Jej povesť sa niesla vo všetkých znameniach zvieratníka. Každému najprv ukradla vôňu človeka a potom sa prejavila: od barana, keď vyrovnala svoje stočené rohy a naberala na ne nadpriemerne vyvinuté sebavedomia, cez škorpióna, čo si cielene odhrýzal z nervových sústav, po rybu, ktorá bola schopná počúvať príbehy zeme a v ústach mať guľaté pochopenie. Leva v sebe zamlčiavala, jeho hrivu vášne si nechala pohladkať len od vyvolených. Volala sa Igéd a so svojím menom sa dokázala hrať ako trojročné dievčatko, ktoré sa učí písmeno r. Tvorila z neho hravé skomoleniny a smiala sa na plné hrdlo. Keď si predstavila, že tie štyri písmenká nesú jej identitu, ktorá sa podáva z úst do úst cez chápadlá dedinskej chobotnice a každý si z nej zoberie iba kúsok, na ktorý má práve chuť, vtedy jej srdce otvorilo preplnené komory a z povznesenej nálady padali krvavosladké moruše. Ponúkala z nich aj okoloidúcim, ale oni mali ruky vyťahané od nákupných tašiek, z ktorých vykúkalo ovocie zo zelovocu. Milovala hry, najmä na skrývačku a naháňačku a tak schovávala svoje skutočné ja a naháňala sa za práve letiacim outfitom , aby zapadla aspoň do jednej skupiny. Vnútornú samotu jej dokázal preklenúť len jeden človek, iba on so svojimi na mieru vyrobenými záhradnými nožnicami sa prestrihal cez šípové kríky k jej podstate, ktorá aj pre ňu samotnú bola záhadou. A tak objavovali dvaja a Kolumbus bol pri nich len kormidelník akejsi lode bez vlajky. Igéd obdivovala mužskú mentalitu, udivovala ju racionalita bez odstávajúcich uší výlevov, pri ženách sa cítila ako vytrhnutý poklop kanála. Pod pažou nosila teplomer na hormonálne výkyvy a v prípade extrémov zasahovala, alebo sa podvolila a zaľahla do postele s rámom zodratým od nervóznych prstov a očami hypnotizovala strop, aby už konečne spadol, veď sa nastál dosť. Viedla dlhé a studené vojny so svojimi nepriateľmi v mozgových katakombách, používala dostupné biologické zbrane a pri poslednom pustení sirény vypla budík ako nevyspatý, porazený vojak z prvej línie a pravou nohou vstala do neučesaného dňa. V kabelke mala tlstú peňaženku, parfum Calvin Klein a ženské zvýrazňovače. V duši anorektickú postavu, upchaté očné kanáliky a mužské bielidlá, v nose smrad z pálenia včerajších pneumatík a v záhyboch mysle plisovaný charakter. Ale jej fantázia, to bol svet vo svete. Mozaikovú dlažbu, či obkladačky, záclony, vzorované poťahy, maľovku, to všetko vnímala ako projektor a tváre sa len tak hemžili v spustenej elektrine. Boli to pre ňu zážitky každodenné, s ilúziami neopakovateľného. Svojím súhlasom modelovala črty, do ich hlasiviek vkladala akcent s výškou tóniny. Postavy u nej žili svoje originálne životy, chodili v ošúchaných frázach, nenávideli sa i milovali, boli gentlmanmi a zároveň chrapúňmi. Niekedy si potrebovala oddýchnuť od večne sa krútiacich obrázkov, vtedy zatvorila viečka do známych fyziognómií a študovala každú jednu anomáliu, obdivovala výnimočnosť kontúr a merala vzdialenosť medzi vnútornými kútikmi živých kukátok. Inokedy, akonáhle prestrela na očnú guľu žilkový koberec so strapcami, vrelo to pohybom. Bola presvedčená, že vidí všetky mikročastice, pretože kmity boli nesúrodé a svojou rýchlosťou prekonali stotiny sekundy, tancovali farbami a tvarmi. Veľkolepé predstavenie bez vstupného. Cirkus molekúl, maringotka so špajdlami atómov. Mala fotografickú pamäť, 35 rokov a neprekročiteľný chaos vôkol svojej znášanlivosti so sebou. V to popoludnie si našla v schránke odkaz, v ktorom stál maják a na majáku ON. Zvažovala, no práve popísala poslednú stranu v hrubom zošite a nechcelo sa jej rátať na rukách pre a proti, tak to riskla. Urobila si kúpeľ s myším chvostom, preventívne, na mimiku naniesla makeup, pery natiahla do výšky rúžu, zlatistohnedou vyostrila lícne kosti a vytieňovala očné pozadie. Nahodila sa do červenej, zladila s bledúčkomodrou a na tunike si previazala šnúrku pod prsiami. Vysoké podpätky a kabelku plnú lesku zadupľovala šatkou vo vlasoch, obtočenou do príťažlivosti. Fitnes štúdio bolo jej pravidelnou zastávkou a tak holé svalstvo, poprášené solárnymi trubicami sa nieslo v bojovom nasadení, aj keď zmluva o mieri bola dávno podpísaná. Mala obľúbenú škrabošku z nečitateľnosti a pre istotu aj slnečné okuliare na uzatvorený most do emócií. Neplánovala žiadny priebeh, žiadne konkrétne otázky a odpovede, všetko muselo byť spontánne, ak tomu mala uveriť. Na toto stretnutie si vybrala Fábiu, poslušné autíčko. Pre istotu si skontrolovala technické preukazy, teraz keď policajti plackujú skoro po každom volante, musí byť všetko v poriadku. Veď aj včera ju zastavili zelení mužíčkovia, výnimočne mala pás a práve sa rozbiehala po výjazde z mesta, takže aj rýchlosť bola na deväťdesiatke, len tie doklady od auta. Keďže si to pádlovala na Passate a papiere bývali na stabilnom mieste, kde teraz našla len akúsi poskladanú A4, podala im občiansky a vodičský a povedala vychudnutému mimozemšťanovi: Moment, zavolám manželovi. Pochopiteľne, že doklady boli pod tou arogantne sa rozťahujúcou A4, no koho napadlo ten prekliaty dokument nadvihnúť. Policajt sa na ňu usmial ako na typickú ženskú a poslal ju do zrazu vyľudnenej premávky. V duchu sa ukľudňovala: No bóže, nie som technický typ, ale som model na iné použitie. Pustila si Európu 2, vymrštila hlasitosť do oslobodzujúcich decibelov a švihala si to v spoločnosti navigátora. Odparkovala v chládku, pod kvitnúcim stromoradím a jednou babkou, ktorá predávala upečené jadierka. Zobrala balíček za dve eurá, ak by bolo nutné otvárať svojej obeti ústa, môže ísť na to strategicky, lúskaním. Mala zmiešané pocity, chuť na kávu a špinavé ruky, zase chytala všetko, čo jej zorné pole núkalo do svojho vlastníctva. Prekročila pomyselný prah a zostala stáť zoči-voči atramentovo modrej. Od hlavy až po členky, ešteže špičky smerujúce k nej mali biely povlak namorenej kože. Výkvet garbiarstva.Najviac ju zaujali jeho podkolienky, vyšponované na vyformovaných lýtkach. Pochopila, že svojím morským oblekom chce preklenúť bariéru zo suchozemia. Zapozerala sa do očí, ktoré sa na ňu prisali svojím kovovým detektorom, silou mocou chceli do seba vpustiť len pravdu a vyzlečený odraz reality. Prvý moment sa zasekol, po chvíľke napätia sa gestá uvoľnili a galantne si podali ruky a obtreli svoje pery o privítanie. Za jeho ramenom zaregistrovala stôl prestretý do plna. Stála tam fľaška červeného vína Syrha, dva poháre s tenkými hrdlami, na tácke jednohubky z rôznych druhov syra, vrchovatý tanier nakrájanej zeleniny, váza s orgovánom, ktorý voňal do fialova a nerezový popolník ponúkajúci gravírovaný zapaľovač a Marlborky stovky. Vtedy jej pustil ruku, už si ju necítila, ale rozpaky a naakumulovaná túžba urobili svoje. "Vítam Ťa v mojom živom sne?" "Prosím? Chceš mi povedať, že toto miesto nie je Tvojou pracovňou ako si mi tvrdil? Ty sem chodíš len snívať a potom vešať namočené fantázie na šnúry skutkov?" "Ale nie, pravdaže nie, iba že tu mám priestor sám pre seba, ruky vykonávajú automaticky naučenú činnosť, no hlava je oslobodená, vibruje to v nej do rozletu a krídla nepoznajú slovko nie. Všetko je možné a ja sa nechávam unášať, vrážam do ostrého vzduchu a predsa mi prináša len sviežosť." Fúha, musím ísť na ňu opatrne, v chrbtici sa jej to ohýba pod cholerickými stavcami. "Urobme si pohodlie." a ukázal rukou na pohovku. Tak dlho som na túto chvíľu čakal, prepáč mi to nadšenie." Posadila sa, prehodila si nohu cez stehno, rukami sa oprela o váhu trupu a zvedavo sa poobzerala. Mapovala celú miestnosť do svojho atlasu, tvorila obratníky a rovníkom bol krb, v ktorom do aromatického agátu praskali polienka. Útulnosť tu rozhodne nechýbala. Na stene visela kožušina z medveďa. Predstavila si ju pod sebou a spokojne pohodila hlavou. Jeho rontgonový pohľad zachytil uvoľnenosť a ihneď vyslal lúče do trblietajúcich tieňov. "Aká bola cesta?" Chmára jej preťala čelo: "Pozri, konečne sa zase vidíme, po sto rokoch, neviem koľkých minulých životoch a Ty mi položíš k ušiam otázku pre cudzích? Som tu, moja aura sa vznáša v éteri očakávania, ešte som sa Ťa ani poriadne nedotkla slovom a dotýkať sa chcem, vytiahnuť Tvoje ego a poobzerať si jeho symetriu, pozorovať jeho chôdzu, vyhadzovať smeti z charakteru a zasypať Ťa hoblinami zo sochy minulosti, ktorá ukazovákom nemilosrdne bodá do mojich krokov. Chápeš o čom hovorím? Kašlime na predtým, potom, na blbý bontón zbližovania, vyschnuté formality, oficiálnu vzdialenosť. Aj čas je teraz len nezaujímavý svedok, som tu pre Teba a Ty tu na mňa čakáš celú večnosť. Teraz chcem Tvoje telo, mám živočíšny hlad, túžim po extáze z Tvojich klikov, chcem sedieť bez sedla na Tvojej chrbtovej kosti, mať zodratú pokožku od Tvojej nedočkavosti a drsnej vášne, chcem to, strašne to chcem." Roztriasol sa na celom tele a nevedel, čo skôr. Jasné, že chcel ochutnať jej ženské menu, utrieť si ústa do obrúska z jej hebkej pokožky, ale on to mal v hlave tak krásne naplánované, všetko postupne, nepodupať vzácne chvíle, chcel sa rozprávať, hladkať dôverou, smiať sa bezprostredným prejavom, popíjať bordó a vyfukovať dym do spomienok. A ona na neho ako raketoplán pri štarte. Nevadila mu táto extrémnosť, ale nebol na ňu pripravený. Vtedy sa ho dotkla, tam, presne na to miesto,o ktoré sa trel už dávno jej rukami, slastne zastonal, z očí vyrobil štrbinku a oddal sa náruživému aktu, postŕhaným šatám naposledy zamával boxerkami a keďže ona o spodnej bielizne len tušila, že existuje, ležali zrazu nahí na medveďej kožušine a plameň z krbu im obkresľoval kvapôčky potu, tvrdosť bradaviek a poddajnosť morskej choroby do točiaceho sa sveta. Bolo to divoké, spontánne a neskutočne krásne, s oblinami a krivkami v lačných ústach, jedno klbko sťahov a potom len dychčanie do hormónu šťastia. "Neskutočné" pomyslel si, inak volal sa Bazil a jej vravel v duchu Zuna. Nikdy nezažil čosi podobné, on preferujúci nehu a kamasútru zdĺhavej predohry, on, čo mal svoje rituály ako dvojhodinová svätá omša. Odcudzoval rýchle, mrštné spojenie muža a ženy len pre chvíľkové potešenie. Ale teraz, opojený nepoznanou tinktúrou z rozdráždenej miechy, mľaskal ešte aj obtieraním hemisfér o jej pach feromónov. Cítila sa ako znovuzrodená, s doplnenou klímou na extrémne teploty, ponaťahovala sa do vyprahnutých úst a roztopašne luskla prstami na tekutú konzistenciu v neotvorenej fľaške. Bazil s vysmädnutými bruškami prstov, ešte stále nasával vlhkosť odpočívajúceho tela. Vtom sa ležérne narovnal do zástery z obsluhy, šarmantne odzátkoval promile a klokotajúco nalial takmer po okraj. Zobrala si podávaný pohár, cinkla ním o uspokojenie a nechala si jeho sladkotrpkú chuť ustlať na podnebí. Potom len dva prúžky dymu hovorili za nich. Keď označkovali popolník, ľahla si do jeho lona a nechala si ískať vlasy, pokoj sa rozprestrel nad ich pulzom a vtedy prišla tá momentka, keď sa cíti človek silný, pretože sa opiera o spriaznenú dušu. Zrazu chceli rozprávať, obaja naraz, všetko, o zlomoch v živote, o bezvýznamných veciach, o ľuďoch z ich pokrvného príbuzenstva, o susedovom psovi, neochotnej predavačke, o ich nenaplnených očakávaniach. A tak počúvali, skákali si do reči, pýtali sa, boli ako malé deti a vzápätí ako filozofi z éry Homéra, boli natoľko zanietení do nepoznaného pocitu, keď ten vedľa vás je akoby časť vášho ja a až s ním tvoríte celok, že existovali len slovká teraz, tu a ako dobre je na svete. Vtedy nevedome ju oslovil Zuna. Pozrela na neho rozšírenými zreničkami a nechápala ako môže takto pošpiniť ich intímnu zónu inou ženskou, ale hneď vysvetlil tento neočakávaný zvrat priznaním, že on ju pozná len ako Zunu a ňou aj navždy zostane. Nadľahčil to vetou: "Vieš, pozostatky z predposlednej reinkarnácie." Chytil jej dlane do svojich, zadíval sa von oknom a zašepkal: "Ty si moja osudová žena. Si rebro z môjho tela, som duch z Tvojho ducha, si tá, ktorú poznám od nepamäti." Jej nosné dierky zasmrkali do jeho mokrých zreníc a keďže nespoznávala svoje rozcítené spôsoby, odtiahla sa k stolu s chutnými kalóriami. Odľahčená o bôľ svojho sveta, odpíjala si už z tretieho pohára a údila pľúca s ľabužníckym poťahovaním z bieleho filtra. "Zuna?" "Hmm?" "Ja nechcem, aby si odišla" "Zase začínaš s cestou?" "POTOM, tento význam príde, či chceš alebo nie, tak načo mu už teraz podsúvaš naše súkromie, nezabudnuteľné hodiny? Ozaj, dám si na svoj dom namontovať slnečné hodiny. Nechám mu voľné pole pôsobnosti a ono ukáže svoju dobrú vôľu, nepáči sa mi, keď ho ľudia chytajú do náramkových skleníkov." "Zuna, Ty tak úžasne táraš, ja Ti verím všetko. Kľudne mi povedz, že vieš predpovedať budúcnosť, a ja Ti poviem: Samozrejme, o tom by som si v živote nedovolil pochybovať." Ešte mi rozprávaj. Vieš čo? Podaj mi ruku, musím vidieť akú dlhú máš čiaru života." Zuna mu poslušne podala ľavú ruku a čakala na verdikt jeho zistenia. Vedela, že jej čiara je dlhá, ale po dvoch tretinách sa rozdvojuje a vytvára akési oko. Presne také isté mala jej mama, mala... A nechcela počúvať o dlhom a šťastnom živote, naprogramovala sa inak. Skôr ako začal básniť svojou fantáziou, odtiahla dlaň a zaťala ju v päsť. "Bazil a na chodidle nie je prilepená dĺžka života, že by si skúsil skúmať tam?" To bola typická ona, ak ju niekto nachytal v slabosti, už aj lovila v známych vodách úlovky na odpútanie pozornosti. "Ty si myslíš, že keď sa niekto dožije 90 a pritom už od šesťdesiatky je z neho len troska, bez blízkych, s nechutnými diagnózami, s pár eurami na prežitie, že žil do 90? Nie, on sa len dožil 90 a tam je ten rozdiel. Načo sa zaoberať rokmi, keď sami nevieme, aký budú mať obsah? Či to budú zdravo rodiace jablone, alebo len vyschnuté pahýle privolávajúce požiar? Máš pekné meno, zoberieš ma raz do Tvojho mesta? Do Bazileja?" "Zuna, Teba zoberiem kam len chceš." "Vážne? Tak práve v tejto sekunde chcem ísť na Tvoju hruď. Popestuj ma, možno sa chytím a Ty ma budeš už len obtáčať vôkol Tvojej osi." Doťahovali sa a vymieňali si ľahkosť bytia. Bolo to nevšedné stretnutie, s plným vrecom nálad a jednými sánkami nezištného citu. Nepotrebovali sa jeden druhému zapáčiť, siahnuť do vrecka afektov, či vyvolať údiv, boli spontánni ako ešte nikdy, vraveli o takých útržkoch zo života, o ktorých si mysleli, že dávno z ich z pamäti odskočili do nenávratna, alebo práve naopak, chceli ich vykynožiť z pamäti a oni sa svojou odolnosťou sprosto vysmievali. Padali slová ako hlavy z gilotíny za čias kata a tak s vreckovkou tichého počúvania, utierali si kvapky vytekajúce z otvorených žíl. Jedno vedeli už dávno a teraz sa o tom presvedčili, bez toho, aby zostali spolu, budú už len akýmisi polovičníkmi. A taká budúcnosť ich nelákala. Večný pach hľadania zmoknutý do drkotajúcej túžby. Závan z vystlanej nory, rev do ucha ilúzie: Bazil už nevládze. Opretý o machový kmeň, oddychoval od prevísajúcej bolesti. Zlomené krídlo a príliš našponovaný ideál, to bola Zuna. Chrbtom vrastená do dreva, stružlikala mŕtve slzy. Hlava blúdiaca v podstate seba a ruky natiahnuté za sladkotrpkými černicami otázky: Čo ďalej? Vtom, vyrušená mravčími tykadlami, obišla hrúbku stromu, prsty zlepila miazgou odpovede a z dlane vyrástla ďalšia. Vychádzanie z tieňa, drkot a rozštiepená kosť stratené v tráve. Aha, dubák a ukázala na vydúvajúce sa lístie. Pozri, srnka v húštine lásky a objal ju.